Okúzľujúce, no z veľkej časti zakázané! Obľúbená hrebeňovka po vrchoch Belianskych Tatier je pre ochranu prírody od 70. rokov minulého storočia uzavretá. Predsa len existuje jeden chodníček, vďaka ktorému môžu návštevníci Belianskych Tatier okúsiť ich krásu aj z bezprostrednej blízkosti.
Zatvorené, aby boli opäť otvorené
Belianske Tatry sú od roku 1991 národnou prírodnou rezerváciou. Ochrana rozľahlého územia, ktoré z hľadiska zachovanosti prírody, floristickej pestrosti, neobyčajne impozantného a atraktívneho reliéfu a vhodných podmienok pre živočíšstvo u nás nemá obdoby. To všetko v dobách minulých objavili najskôr pastieri, teda tradiční gorali. Potom tu chodili pytliaci na kamzíky a svište. O šťastie sa pokúšali aj zlatokopovia a ryžiari zlata. Najpovestnejší boli hľadači pokladov, najmä v okolí jaskýň. Aj prvá obeť známa z histórie Tatier zahynula práve v Belianskych Tatrách.
Prelom prišiel v roku 1978, kedy v tejto oblasti nastala podstatná zmena v sieti značkovaných trás, kde v záujme ochrany prírody a prírodného prostredia sa zrušila červená značkovaná Magistrála. Tá viedla hrebeňom Belianskych Tatier, ktoré sa tak stali pre turistov úplne neprístupné. Situácia sa zmenila až začiatkom 90. rokov, keď otvorili chodník z Monkovej doliny do Kopského sedla.
Mokova dolina to istí!
Dosť ale bolo nepodstatnej histórie, kedy boli a kedy neboli Belianske Tatry uzavreté. Netreba strácať čas. Do konca tohto mesiaca máte ešte možnosť využiť posledné dni na túru po malebných Belianskych Tatrách. Monkova dolina, ktorá predstavuje jediný legálny prechod skrz hrebeň Belianskych Tatier, je totiž prístupná iba sezónne od polovice júna do konca októbra.
Nachádza sa na severnej strane Belianskych Tatier. Dolina vedie medzi Ždiarskou vidlou (2 141 m) a Hlúpym (2 060 m). Spadá pod Národnú rezerváciu, pričom spolu s Dolinou Siedmych prameňov patrí len k dvom sprístupneným dolinám v celých Belianskych Tatrách.
Oplatí sa zamakať
Technická náročnosť trasy nie je príliš veľká, ale fyzicky a hlavne psychicky je túra plne merateľná s tými vysokotatranskými. Celkové prevýšenie medzi najnižším a najvyšším bodom je 900 metrov. Chodník má dĺžku šesť kilometrov, jeho prekonanie trvá podľa kondície tri až štyri hodiny. Náučný chodník má šesť zastávok, takže na načerpanie čerstvého dychu je času habadej.
Počas predposlednej zastávky na Širokom sedle je pekný výhľad na Vysoké i Belianske Tatry. Za dobrej viditeľnosti je vidieť aj ďalej do vnútrozemia Slovenska. Je odtiaľto možné pozorovať nielen Spišskú Maguru, ale aj Pieniny a Ľubovniansku vrchovinu. Najnápadnejšie sú ale vápencové bradlá na hraniciach Slovenska a Poľska okolo vrchu Trzy korony.
Finiš Monkovej doliny s vysoko výraznými stopami zvetrávania je opäť o niečo strmší. V minulosti tu boli súvislé porasty kosodreviny, ktoré však v období tzv. valašskej kolonizácie odstránili pastieri, aby rozšírili pastviny pre svoje stáda. V týchto miestach by ste mohli uvidieť dokonca kamzíky.
Čo tak turistický víkend?
Jediným logickým východiskom do Monkovej doliny je obec Ždiar s celým radom zrubových domčekov, ktoré tu stoja už od roku 1 590. Čakajú na vás fantastické výhľady na Ždiarska vidlu (2 146 m) a Havran (2 152 m). Popis celej trasy v rôznych variantoch a s rôznymi zaujímavosťami si už ale prečítajte v tomto článku. Na záver by sme vás radi pozvali využiť posledné „zelené“ dni do úžasnej scenérie Belianskych Tatier. No a keď tu budete chcieť nocovať, v Ždiari je ubytovaní viac než len dosť. Jedným z nich je aj náš penzión Kamzík.
zdroj: kamnahory.sk, cestovanie.pravda.sk, treking.cz, zdiar.sk
foto: Jozef Pitoňák