Mince v základoch, podlaha z hliny či spoločná izba s dobytkom. Aj takáto bola tradičná ľudová architektúra

Mince v základoch, podlaha z hliny či spoločná izba s dobytkom. Aj takáto bola tradičná ľudová architektúra
30. apríla 2018 BAJAN Wordpress

Jar, to nie je len obdobie prebúdzania prírody. Aj také domy sa zvyknú prebúdzať k životu. Presnejšie novostavby, ku ktorým sa po zimnom plánovaní uchýlilo opäť množstvo rodín. Dnes sú plánovanie a samotná výstavba domov o niečo iné, ako tomu bolo kedysi. Nahliadnite s nami aspoň jedným očkom do tradičných goralských oblastí, v ktorých prevládala najmä architektúra spätá s prírodou.

Zmenil sa hlavne význam bývania

Dnes sa ešte dávno pred kopaním základov myslí na ten najvhodnejší výber pozemkov aj projektu, splnenie podmienok energetického certifikátu, obvodový plášť, zateplenie, technologické vybavenie a XY ďalších detailov. Nebolo tomu zas tak dávno, keď ešte primárnu úlohu každého domu, resp. drevenice, zohrávala funkčnosť obydlia. Jednoducho bolo potrebné, aby na vás nepršalo, nebola vám zima, aby ste sa mali kde vyspať či uchovať potravu.

Drevo, hlina a kameň

Tradičná ľudová architektúra goralov bola úzko spätá s prírodným prostredím, odrážala ich spôsob života a ich ťažké životné podmienky v nevyspytateľných horách. Pre tradičné staviteľstvo bola vždy príznačná spätosť s miestnymi prírodnými materiálmi, teda drevom, hlinou a kameňom.

Drevo v horských oblastiach bolo nielen dostupné, ale i ľahko spracovateľné. Malo vynikajúce fyzikálne vlastnosti a dlhú životnosť. Na stavebné účely sa používalo predovšetkým mäkké drevo ihličnatých stromov, napr. smrekové drevo, ktoré bolo rovnejšie. Kameň sa používal len na základy alebo stavbu pivníc. Škáry medzi brvnami zrubovej stavby sa najčastejšie upchávali machom alebo stočeným povrieslom a prekrývali žrďovinou alebo latkami. Výsledkom bol vznik pestrej škály regionálnych podôb tradičných stavieb.

O osude rozhodovala obyčajná minca

V minulosti bola výstavba nového obydlia zabezpečovaná svojpomocne bez akejkoľvek stavebnej dokumentácie. Gorali stavali tak, ako to bolo zaužívané po celé generácie. Stavba odzrkadľovala možnosti terénu, sociálne pomery či pokyny miestnej vrchnosti. Domy boli menšie a omnoho jednoduchšie, pričom pôdorys domu sa dlho nemenil. Napríklad zvláštnosťou domov v goralskej časti bola orientácia na dvor, nie na ulicu.

Ale vráťme sa ešte k základom. Na tie sa najčastejšie používal hlinou spájaný kameň. Nad úrovňou terénu základy pokračovali podmurovkou, ktorou sa vyrovnávali výškové rozdiely stavebného pozemku. Dávnejšie, na niektorých stavbách zrubovej konštrukcie, boli základy a podmurovka nahradené len veľkými kameňmi, ktorými boli podložené nárožia. Pri stavbe na veľmi strmom teréne bola prevedená úprava za pomoci voľne uložených balvanov. No a ani pri týchto úkonoch, samozrejme, nesmeli chýbať povery. Na ochranu stavby mali slúžiť rôzne predmety, najčastejšie mince, ktoré sa zvykli položiť do základov novostavby.

Keď bol zrub hotový, dovnútra sa nanosila zemina na hlinenú podlahu. Najjednoduchšou formou bola podlaha z ubitej hliny, ktorá sa vymazala blatom. Pred zametaním podlahu najskôr pokropili vodou. Ešte počas druhej svetovej vojny neboli zvláštnosťou v domoch hlinené podlahy a bývanie ľudí spolu s najnovšími prírastkami hospodárskych zvierat. Podlahy z dosák sa v dreveniciach začali klásť až od začiatku 20. storočia.

Nielen pod jednou strechou, ale aj v jednej izbe

Väčšina gazdov mala domy bez pitvora len s jednou obytnou miestnosťou z nekresanej guľatiny. Staršie obytné domy rozptýlenej výstavby pozostávali z jedného obytného priestoru, humna a stajne, spojených pod spoločnou strechou. Cez vonkajší vstup sa vchádzalo do predsiene a z nej do izby. V iných prípadoch sa do obytného priestoru vstupovalo cez humno. Domové vchodové dvere nemali kľučky a zámky. Otvárali sa pomocou zasúvacieho zariadenia alebo motúzom. Počas noci boli zvnútra podopreté.

Časom sa v goralských obciach rozšírilo aj štvorpriestorové riešenie domu (predná a zadná izba, predsieň a kuchyňa). Obytná časť domu pripomínala slanický typ domu, ký hospodárske budovy si zachovali zaužívanú goralskú dispozíciu. Odlišný obytný a hospodársky priestor bol i ukazovateľom sociálnych pomerov i postavenia majiteľa.

Prelom v 19. storočí

Vtedy sa totiž v goralských obciach začali stavať trojdielne domy s izbou, pitvorom a komorou podľa slovenského vzoru. Túto „novinku“ rozšírili samotní obyvatelia obcí, ktorých priťahovalo prosperujúce slanické centrum. Novostavby sa budovali podľa želania majiteľov, a tak priniesli „slanickú módu“ aj do svojej dediny. Odvtedy sa v goralskej oblasti začal šíriť symetrický typ trojdielneho domu, ktorý bol príznačný pre slovenskú kultúrnu tradíciu.

Obytná časť tu už bola oddelená od hospodárskej. Postupným rastom počtu členov domácnosti sa z komory stávala zadná izba a z bývalej kuchynky komora. Izby boli biele a ohniská sa presunuli do zadnej časti pitvora. Komora sa využívala na skladovanie textílií, múky a iných potravín, rôznych vecí, na spanie dievok a pod. Priečelie domu bolo nápadné malým polvalbovým štítom, ktorý aj keď skromnou výzdobou reprezentoval majiteľa. Zo staršej tradície pretrvalo tiež umiestnenie jedného okna na priečelí a dvoch na vstupnej stene.

A čo okolie domu?

Dvor bol centrom hospodárstva a s ním súvisiacich ďalších prác. V minulosti ku mnohým domom cesta neviedla, preto neovplyvňovala ani umiestnenie okien. Tam, kde k usadlosti smerovala poľná cesta, na priečelí domu sa umiestnilo obyčajne jedno okno. To bolo malé v tvare štvorca a nedalo sa otvárať. Novšie bolo už aj s futrami, s otvárateľnými zasklenými rámami.

Výhon pri dvore býval ohradený konštrukčne jednoduchým plotom z drevených žŕdok alebo latiek. K dvoru neodmysliteľne patrila i studňa. Vo vlhkom teréne ju stačilo vykopať plytšie a obložiť drevom, alebo ju vyhĺbiť v drevenom kadlube. Drevený zrub nad hlbšou studňou mal štvorcový tvar a jej vnútro bolo vykladané kameňom.

Neprežívať. Stačí si len spomenúť

Nové životné podmienky priniesli aj nové spôsoby bývania. Po početných požiaroch začali obyvatelia stavať domy z kameňa a tehál. Taliansky tehliari goralov naučili vyrábať tehly ručne zo spracovanej ílovitej hliny vyťaženej v chotári, z ktorej pomocou foriem vyrábali kvádrové tehly. Pod strechou v podkroví sa stavali ďalšie obytné miestnosti, tzv. manzardy. Zväčšili a zdokonalili sa aj okná. V domoch pribudli pivnice na uskladnenie potravín alebo rôzneho náradia.

Dnes už len veľmi ťažko nájdeme v goralskej oblasti drevenicu starého typu, ktorá by pripomínala ťažké životné podmienky tohto obyvateľstva. Krásu ľudovej architektúry goralských dreveníc zničili z časti vojny, prírodné živly a svoje vykonal aj zub času. Kde-tu ešte stoja pozostatky dreveníc, ktoré nemo vypovedajú o dobe, kedy stála pri každej drevenici vo dvore aj menšia či väčšia zrubová hospodárska budova a okolo nich, ako inak, drevený latový plot a studňa.

Každopádne, dnes ľudia pri budovaní svojich obydlí prezentujú viac svoju zručnosť, usilujú sa o komfort a pri výstavbe uplatňujú nové stavebné materiály i postupy. Len málokto si pri pohľade na nové domy uvedomí tú výraznú premenu, ktorá prebehla vo vývoji materiálnej kultúry od starých otcov po ich vnukov. Aj tento článok je jednou kvapkou v mori historických úkazov, nad ktorou sa treba aspoň na okamih pozastaviť. Najlepšiu príležitosť na to máte v Ždiari priamo pod Belianskymi Tatrami, kde sa môžete ubytovať v rezorte Kamzík, a teda odpozorovať, v akých podmienkach vyrastali domovy našich predkov.

Zdroj:  M. Jagnešáková – Gorali na Orave
Foto: Jozef Pitoňák, shutterstock.com